www.cistenie.biz

       Keď počujeme o nejakom probléme, musíme sa pýtať ako je dôležitý vovzťahu k iným problémom. Priraďovať našim zdrojom rôzne priority sme nútení neustále, a vždy pritom bude dochádzať k tomu, že bude nutné odmietať aj dobré projekty. Jediným vzácnym tovarom sú totiž peniaze s pomocou, ktorých problémy riešime. Mnohým stačí poukázať na to, že problém existuje. Už to stačí k výhre.                        Dozvedáme sa napríklad o prenikaniu pestidov do podzemnej vody. Je tu hneď problém, pretože tieto látky môžu spôsobiť rakovinu. Pesticidy sa preto musia zakázať. Len v máloktorom inom odbore by bolo možné udržať podobný spôsob argumentácie. „Ministerstvo obrany zistilo, že štát X vyvinul takzvané rakety Y-6, čo pre nás znamená problém. Musíme preto vyvinúť a vybudovať nový systém protiraketovej obrany“. Väčšina,  z nás by sa zrejme začala pýtať, ako je pravdepodobné, že štát X zaútočí, ako rozsiahle škody môžu rakety Y-6 spôsobiť a koľko je potrebné na obranný systém štátu. A tak u pesticidov sa môžeme pýtať akú veľkú škodu v skutočnosti spôsobia a koľko bude stáť keby sme chceli ich používať. Posledné výskumy ukazujú, že pesticidy prispievajú k vzniku rakoviny len veľmi málo. A zákaz týchto látok by fakticky viedol k vzniku rakoviny, a to preto, že ovocie a zelenina slúžia k prevencii tejto choroby a bez pesticidov by tieto potraviny boli drahšie, takže ľudia by ich jedli menej.            Časopis Environment prišiel v roku 2000 s nápadom, že by sme mohli obmedziť množstvo odpadov vyhadzovaného na skládky, keby sme si kupovali recyklovateľné zubné kefky. Za určitú cenu sme mohli dostať balíček so štyrmi kefkami s ofrankovanou obálkou s adresou recyklačného závodu, v ktorom sa z použitých kefiek vyrábal záhradný nábytok. Otázka znie: „aký význam má táto celá operácia s kefkami pre obmedzenie skládok?“            Keby si všetci v Spojených štátoch vymieňali zubné kefky štyrikrát do roka, ako to doporučujú zubní lekári klesol by podľa odhadu Environmentu vďaka tejto akcii objem odpadu o 45 000 ton ročne, čo by podľa odhadu recyklačnej firmy malo na rozsah skládok docela podstatný dopad. Pretože v roku 2000 vyprodukovalo v USA 220 miliónov ton komunálneho odpadu, celková zmena ( keby každý vymenil kefku štyrikrát do roka a každý by kupoval len recyklovatelné kefky ) by spočívalo v omedzení odpadu len o 0,02 percent, a to pri ročnom náklade asi 4 miliardy dolárov.            Často sa znepokojujeme starosťami o všetok ten odpad, ktorý sa okolo nás šíri a pýtame sa, kam táto situácia môže dojsť. Máme pocit, že „spoločnosť odpadu“ a jej priemyslové základy podkopávajú životné prostredie. Tieto obavy zrejme najvýraznejšie vyjadril bývalí americký viceprezident Al Gore, znepokojený „záplavou odpadov, ktorá sa valí z našich miest a tovární.“ Skládky pretekajú, spalovne zamorujú ovzdušie, obce a štáty sa pokúšajú presúvať svoje problémy s prebytkom odpadov na seba navzájom a nám začínajú chýbať metódy pre takú likvidáciu odpadov, aby nám zišli z očí a mysli. Problém je, že sme predpokladali, že sa tu vždy dá vykopať jama dosť široká a hlboká na to, aby sa tam všetky odpady zmestili. Podobne ako mnohé iné predstavy o nekonečných schopnostiach Zeme vstrebávať vplyvy ľudskej civilizácie je však i táto idea falošná.            Je pravda, že produkcia odpadu sa s narastajúcim HDP zvyšuje. Čím sme bohatší, tým viac odpadov produkujeme.            Každý Američan vyprodukuje cez dva kilogramy odpadu na osobu denne – dohromady to robí každý rok okolo 200 miliónov ton obecného odpadu. Nielenže to vypadá ako značné množstvo, ale ide aj o to, že ročný objem odpadu sa od roku 1996 zdvojnásobil. V 80.rokoch sa tempo rastu množstva odpadu, ktorý sa končí na skládkach prestalo zrýchlovať a teraz Američania odvážajú na skládky menej odpadov ako v roku 1979. Hlavným dôvodom tohto trendu je, že stále viac odpadov sa likviduje v spalovniach, prechádzajú recykláciou alebo sa ukladajú na kompost. Najviac je zčasti príčinov toho, že odpad rastie, väčší počet ľudí, pretože v Amerike sa na osobu od roku 1966 zvýšil o 45 percent. A z hladiska odpadu, ktorý končí na skládkach, produkuje teraz každá osoba len o 13 percent viac odpadu ako v roku 1966.            Naviac je scenár stále rastúceho objemu odpadu pravdepodobne dosť prehnaný, zvlášť keď uvážime, že väčšina ekonomického rastu sa odohralo v odvetviach služieb a informačných technológii. Vynikajúcim dokladom je automobil, ktorý zahrňuje celú škálu produktov priemyslovej ekonomiky ako kovy, umelá hmota, elektronické materiály, gumu a sklo. Od začiatku 70.rokov bola uhlíková ocel nahradzovaná vyspelými typmi ocele, plastami a kompozitnými produktami. Nové materiály pritom nahradili staré vo váhovom pomere jedna ku trom, automobil je tak ľahší.            Tu je hlavným výsledkom to, že nebudeme zaplavení odpadkami. Otázku odpadkov dokážeme zvládnuť. Je to problém organizácie.            To však neznamená, že bude ľahké zakladať skládky. Nikto nechce susediť so skládkou – je to jav tak bežný, že získal vlastné meno – v angličtine NIMBY, teda „ len nie za mojim chrbtom „ (Not In My Back Yard). Odpad sa tak môže stať politickým problémom, nie je to však problém nedostatku fyzického priestoru.            Možno bude dobré konštatovať, že skládky sú dnes z hľadiska podzemných vôd veľmi bezpečné.